logo VŠ vysoká škola vzdelávanie Vysoká škola medzinárodných a verejných vzťahov Praha
VŠ štúdium študenti vysoké školy

 

Vzdelávací a konzultačný inštitút v Bratislave


Akreditované denné aj externé bakalárske a magisterské štúdium na českej VŠ
poskytujeme aj na Slovensku...

HOLUBOVÁ, M.: Protokol a etiketa v historických súvislostiach

Protokol a etiketa v historických súvislostiach

 

Mária Holubová

 

PhDr. Mária Holubová, PhD.Viedenský dohovor o diplomatických stykoch, prijatý v roku 1961, sa dotýkal aj pravidiel protokolu. Pre zvýšenie výpovednej hodnoty a miery presvedčivosti si myslíme, že je dôležité  venovať sa aj problematike ich etymologicko-nocionálnej podstaty. Slovenská národná identita má v kontexte európskej národnej identity aj preto nízku výpovednú hodnotu, lebo vkladáme do kontextu pojmy, ktorým nerozumieme a nedokážeme ich definovať. Dokonca dosť problematicky nedodržiavame kontext náučného štýlu, kde základ tvoria substantíva a verbá, umelo z nich vytvárame adjektíva a adverbiá, ktoré presne nevyjadrujú definíciu pojmu. Protokol (z gréčtiny - zápis, zápisnicu o úradnom konaní) určujú pravidlá vzájomného služobného a spoločenského styku diplomatov aj vo vzťahu k orgánom hostiteľskej krajiny. Etiketa (z francúzštiny - predpísané zásady správania) je súbor pravidiel o spoločenskom správaní a styku. V minulosti tieto dva pojmy splývali, pomenúvali jeden spoločenský jav, ale v súčasnosti sa značne odlišujú. Pokiaľ protokol vnímame len v rovine politiky a diplomacie  je vlastne nadnárodný, so spoločnými medzinárodnými pravidlami. Etiketa je špecifická národná rovina, do určitej miery determinovaná tradíciami národných identít. Tradíciu (z latinčiny - podávať, alebo ústne podanie historického materiálu) chápeme ako súhrn zvykov a spoločenských pravidiel zdedený a zachovávaný generáciami. Skôr, než sa začneme zaoberať historickým vývojom, ktorý formoval pojmy protokol a etiketa, je veľmi dôležité charakterizovať vplyv tradícii na etiketu na Slovensku. Mali sme v minulosti zásady a pravidlá spoločenského správania? Klamali by sme , keby sme tvrdili, že nie. Určite nám etiketu zanechala maďarská šľachta, ktorá opustila naše územie po rozpade Rakúsko-Uhorska a prevzala ju spoločnosť, ktorá sa po vzniku I. ČSR začala formovať hlavne z inteligencie, živnostníkov a podnikateľskej vrstvy, lebo ťažko hovoriť na Slovensku o buržoáznych kruhoch. O nové spoločenské pravidlá a ich realizáciu sa postarali aj Česi, ktorí prichádzali na Slovensko po odchode maďarskej byrokracie. Do tohto kontextu môžeme zaradiť aj naše tradície, ktoré fungovali medzi našou inteligenciou. Do pomalého procesu formovania etikety zasiahla Druhá svetová vojna a rok 1948. Spoločenské správanie v novej, socialistickej spoločnosti sa považovalo za „buržoázny prežitok“, aj keď politické kruhy vtedajšej spoločnosti sa veľmi snažili napodobňovať, podľa nich, už prežité spôsoby. Čo sa týka našej slovenskej súčasnosti, je veľmi náročné zaujať stanovisko. Utvárame zo substantív ako protokol a diplomacia,  adjektíva typu protokolárny a podľa protokolu aj v tých zložkách spoločnosti, kde to vôbec neplatí, napríklad pre predstaviteľov „šoubiznisu“. Pravidlá etikety by mali vychádzať z tradícií a špecifických národných čŕt a samozrejme, by mali mať aj historické korene.

 

Presné vymedzenie termínov, a ich aplikácia na súčasnosť, je možné len na základe poznania a objasnenia historických súvislostí v európskom kontexte. Ak budeme vychádzať z definície, že protokol je sústava obradov, ktorá oddeľovala  panovníka od poddaných a vazalov, tak predstavovala panovníka ako nedotknuteľnú  autoritu, ku ktorej mali prístup len príslušníci privilegovaných vrstiev šľachty a cirkvi. Zásady vzťahu panovníka k vazalom sa začali formovať v Burgundsku. Prečo práve v tomto vojvodstve? Preto, lebo malo na to kultúrne, ekonomické a spoločenské predpoklady. Jediné čo tomuto bohatému štátu chýbalo, bola politická moc. Preto sa burgundskí vojvodovia vo svojej zahraničnej politike zameriavali hlavne na získanie kráľovskej koruny, čo sa im vlastne nikdy nepodarilo. Kvôli plastickejšiemu pohľadu na tento problém, by sme si dovolili exkurz do historického pozadia vzniku protokolu, ktorý sa podľa krajiny zrodu nazýva aj burgundský protokol.

 

Skutočnosti, ktoré prispeli k mocenskému vzostupu a sláve burgundských vojvodov bolo niekoľko. Po skončení Druhej storočnej vojny sa začala vo Francúzsku obnovovať kráľovská moc a upevňovala sa vitalita štátu. Kráľ ovládal úplne duchovenstvo, parlament a univerzitu, ale veľkí vojvodovia mu stále vzdorovali. Išlo o kráľovských princov, ktorí vlastnili Bretónsko, Anjou a Burgundsko. Najsilnejšie bolo Burgundsko, lebo zatiaľ čo sa Francúzsko spamätávalo z vojny, ktorá ho skoro zničila, Burgundsko zostalo nedotknuté (Marc Ferro, 2009) Burgundsko sa nachádzalo medzi Svätou ríšou rímskou a Francúzskom, ako dedičstvo delenia územia v karolínskej epoche. Samotné územie Burgundska  nadobudlo svoju silu a význam až vtedy, keď ho francúzsky kráľ Ján II. Dobrotivý dal ako apanáž svojmu mladšiemu synovi Filipovi Smelému, ktorý sa v roku 1369 oženil s dedičkou Flanderska, ktoré bolo „najbohatším, najvznešenejším grófstvom kresťanského sveta“. Maurois, A.:

 

Burgundsko a Flandersko nemali rovnaké záujmy. Obyvatelia Flanderska v zásade potrebovali slobodne dovážať vlnu z Anglicka a nepriali si, aby Filip v rámci svojej vernosti rodu Valois, konal proti záujmom svojej najbohatšej provincie a jej troch najväčších miest: Gent, Bruggy a Ypres. Keď v roku 1422 predčasne zomrel anglický kráľ, ponúkli mu Angličania možnosť vládnuť vo Francúzsku vo funkcii regenta, ale Filip Dobrý, vnuk Filipa Smelého to odmietol. Za tento akt lojality voči dynastii Valois, získal celé územie Nizozemska. Za vlády Filipa Dobrého zaznamenáva história najväčší vzostup Burgundska. Jeho panovnícky dvor prekonal všetky ostatné európske dvory a práve v tomto momente sa začali formovať zásady správania a prezentácie panovníkov smerom k vazalom. Je zaujímavé, ako sa súbor obradov z Burgundska dostal na panovnícke dvory a s malými zmenami sa zachoval až do dnešných dní.

 

Burgundský protokol sa začal formovať zhruba okolo 14. až 15. storočia. V najbohatšej krajine západnej Európy, v Burgundsku. Z geografického hľadiska sa  skladalo z Horných Burgúnd, z ktorých v priebehu historického vývoja vzniká Nizozemsko, dnešné Holandsko a Belgicko a Dolných Burgúnd, ktoré sa za vlády Ľudovíta XI. stali súčasťou Francúzska. Významnú úlohu pri jeho formovaní zohral aj princíp legitimizmu a dynastický prvok. Po agresívnej politike burgundských vojvodov v období storočnej vojny, ktorí sa postavili na stranu anglických kráľov proti Francúzsku, smerovala politika posledných vojvodov Filipa Dobrého a Karola Smelého k získaniu kráľovského titulu. Preto súhlasili, aby sa najbohatšia dedička a nevesta v Európe, Mária Burgundská vydala za syna nemeckého cisára Fridricha III., budúceho cisára Maximiliána I. Obradnosť a formálnosť burgundského protokolu sa panovníkom z rodu Habsburgovcov veľmi zapáčila, inštinktívne vycítili a pochopili jeho podstatu a výhody. Súbor obradov poskytoval veľa možností. Po tragickej smrti burgundskej vojvodkyne a nemeckej cisárovnej Márii Burgundskej, si na základe dynastických práv uzurpoval Dolné Burgundy jej príbuzný Ľudovít XI. a pripojil toto územie k francúzskej korune. Dedičom Horných Burgúnd, ďalej Nizozemska, sa stal jej syn Filip Krásny, ktorý uzavrel veľmi výhodný sobáš s dedičkou Španielska, Johanou Šialenou. Sobášnou politikou sa burgundský protokol stáva súčasťou dvorského života v dedičných rakúskych krajinách a v Španielsku, v ktorom sa v tomto období stretávame už s novým termínom španielska etiketa. K vrcholu svojej obradnosti sa dopracovala hlavne za vlády Karola V. a Filipa II.

 

 

Protokol a etiketa v službách prezentácie a zahraničnej politiky

Na francúzsky kráľovský dvor sa španielska etiketa tiež dostáva na základe dynastického sobáša medzi vnučkou Filipa II., Annou Rakúskou a francúzskym panovníkom Ľudovítom XIII. Podstatu a výhody pre absolutistického panovníka pochopil až ich syn Ľudovít XIV., ktorý ako jeden z prvých panovníkov využil  priestor, ktorý mu na prezentáciu mu poskytol protokol a etiketa. Francúzsky kráľ využil možnosti, ktoré mu protokol poskytoval, hlavne v snahách o hegemónne postavenie Francúzska v Európe a z neho sa odrazil k expanzívnej politike, ktorú reprezentovali jeho dobyvačné vojny ako devolučná, vojna o reunie, falcká vojna a vojna o španielske dedičstvo. Ľudovít XIV. bol naozaj dôstojným nástupcom zahraničnej politiky a diplomacie kardinála Richelieu a kardinála Mazarin.

 

Dňa 5. – 6. júna 1662 sa na priestranstve pred Louvrom, kde je dnes Place du Carrousel,  konala prvá z veľkých dvorských slávností Ľudovíta XIV. Slávnosť nadväzovala na tradíciu antických karuselov, ktoré začala organizovať sarmantská kráľovná Kirké, ktorými vzdávala hold bohu svetla, lebo sa považovala za jeho dcéru. To ona dala vtedajším a všetkým neskorším predstaveniam v kruhovej manéži názov „cirkus“ a nechala jazdiť vozy v kruhu, aby napodobnila pohyb nebeských telies na oblohe, vrátane Slnka a aby si naklonila a získala priazeň bohov. Etymologickú podstatu karuselu odhalil páter Ménestel,  keď tvrdil, že nejde o nič menšieho ako o „carrus soli“ slnečný voz. Tak vznikol symbol Slnka – Apollón, ktorý so svojím záprahom krúži okolo Zeme. Slávnosť bola v prvom rade hlavne demonštráciou moci a nádhery mladého panovníka, ale mala aj politické pozadie a zároveň aj svoj strategický program. Zahraničnopoliticky dával „caroussel“ všetkým európskym krajinám na vedomie, že protokolárny spor, ktorý viedol Ľudovít XIV. už niekoľko mesiacov, nie je iba prestížnym nárokom prameniacim z márnivosti, ale že vyjadruje agresívnu vôľu po moci a prevahe   nad ostatnými mocnosťami kontinentu.

 

Spor eskaloval už v októbri 1661, keď do Londýna slávnostne vchádzal švédsky vyslanec a vyslanci ďalších národov sa pri tejto príležitosti radili do kočiarovej kolóny. Rozhodujúce bolo poradie. Španielsko, ktoré  sa ešte stále nemohlo vyrovnať s porážkou a pokorením  v dôsledku Pyrenejského mieru(1659),  vyvolalo incident, keď sa jeho vyslanec Vatteville snažil dostať pred francúzskeho emisára Estradesa. Došlo k bitke, do ktorej Španieli poslali 2000 podplatených provokatérov a Francúzi museli s hanbou utiecť. Bola to ich porážka, v ktorej bolo osem mŕtvych a veľa zranených. Ľudovít XIV. okamžite odvolal svojho vyslanca z Madridu a španielskeho poslal z Paríža domov. Neváhal ani pohroziť svojmu svokrovi vojnou, ktorú kardinál Mazarin iba nedávno s takou námahou a vynaložením svojej diplomatickej erudície ukončil. Španielsky kráľ Filip IV., ktorého krajina bola vojnami oveľa viac ožobráčená ako Francúzsko,  sa musel pokoriť. Vyslal do Fontainebleau grófa Fuentosa, ktorý tam musel za prítomnosti dvora a všetkých vyslancov absolvovať „ospravedlňujúcu audienciu Španielska“, ktorá zahŕňala aj záväzok, že Španielsko už nikdy neuprie prednostné právo Francúzsku. Hnev a pýcha Ľudovíta XIV. začala byť rešpektovaná po celej Európe. Do tohto momentu bolo diplomatické poradie európskych mocností  nasledovné. Existovali vedúce národy pod žezlom Habsburgovcov, ktorí mali prednosť už z titulu cisárskej koruny, potom nasledovalo Španielsko, ktorého monarchia sa nazývala katolícka, Francúzsko, kde mal panovník titul najkresťanskejší. Až po nich nasledovalo Anglicko, Švédsko, nemecké kniežatá a ďaleko za nimi Nizozemsko a Benátky, pretože mali štátnu formu – republiku. Nad všetkými stál pápež, ktorý si z titulu svojej moci osoboval právo rozhodovať o korunách katolíckych kráľov a ako zbrane používal buly a exkomunikácie.

 

Minimalizácia pápežovho postavenia bola pre Ľudovíta XIV. výzvou, takže využíval každý, aj najmenší podnet k veľkému vystúpeniu. Jeho svätosť Alexander VII. niesol veľmi ťažko, že sa vyslanci rôznych krajín tešili privilégiu exteritoriality okolo svojich vyslanectiev, pretože boli mimo pôsobnosť a dosah rímskej polície. Ľudovít XIV. chcel skrížiť pápežovi jeho plány a vyslal do Ríma zvláštneho vyslanca vojvodu de Créqui, aby v smere jeho inštrukcií Rimanov provokoval. Nepokoje, ktoré vznikli, mali za následok obkľúčenie paláca Farnese, kde sídlilo francúzske vyslanectvo. Korzická garda, ktorej velil pápežov brat Mario Chigi strieľala na kočiar vyslancovej ženy. Bolo veľa ranených a jedno páža bolo zabité. Vyslanec demonštratívne opustil Rím a žiadal ospravedlnenie. Ľudovít XIV. zase požadoval „slávnostné ospravedlnenie“ a  potrestanie vinníkov a to rozpustenie korzickej gardy a prepustenie rímskeho guvernéra, kardinála Imperialiho. K pouličnej bitke došlo len pár týždňov po „carousselu“ v Paríži, ale pápež nebral politické posolstvo jazdeckých hier vážne a nereagoval ani na výčitky, ani na výzvy francúzskeho kráľa. Konflikt kvasil ešte dva roky, kým Ľudovít XIV. prikročil k akcii. Parlament v Provence sa vyslovil za obsadenie grófstva Avignon s pápežským palácom, čo aj hneď uskutočnil, a  francúzske vojsko začalo ťaženie do Talianska, aby podporilo požiadavky kniežat z Parmy a Modeny, ktoré viedli s pápežom spor o hranice. Pápež Alexander VII. sa pokúsil postaviť proti Francúzsku Svätú ligu, ale jej členom sa nechcelo ísť do konfliktu proti najväčšej mocnosti kvôli pouličným bitkám. Hlavne aj preto, že duchovné zbrane ako buly a exkomunikácia nemali už v tomto období žiadny účinok. A tak sa musel pokoriť aj pápež. Túto úlohu zobral na svoje plecia osobne pápežov synovec kardinál Flavio Chigi, ktorý priviezol ospravedlnenie do Paríža. Bolo to prvýkrát v dejinách Svätej stolice, keď jej vyslanec musel požiadať o odpustenie a ospravedlniť správanie a postoj svätého otca. Ľudovítovi XIV. ale ani toto poníženie nestačilo, aj keď boli všetky jeho požiadavky splnené, čo podstatne zvýšilo jeho prestíž v Taliansku. V Ríme museli postaviť pyramídu, na ktorej bol tento priestupok pápeža verejne pranierovaný. Až po tomto potupnom akte ustúpili francúzske vojská z Avignonu. Takto bolo jasne naznačené európskym mocnostiam, akú úlohu bude Ľudovít XIV. hrať na medzinárodnej scéne.

 

Samozrejme tu bola ešte otvorená protokolárna otázka vo vzťahu k Angličanom. Po Cromwellovej smrti sa Stuartovci, ktorí po Anglickej revolúcii prišli do Francúzska ako chudobní utečenci a boli tam dôstojne prijatí, mohli vrátiť na trón. Karol II. bol viac-menej odkázaný  stále na finančnú podporu svojich francúzskych príbuzných, pretože anglický parlament odmietal dať súhlas na finančné obnosy, ktoré mali slúžiť k uspokojeniu jeho osobných potrieb a záľub. Tento fakt umožnil pokojné a samozrejme finančné riešenie otázky, kto má mať prednosť. V tomto prípade išlo o lodné vlajky. Dovtedy sa vychádzalo zo zásady, že Francúzsko má prednosť na súši a Anglicko na mori (Black, J., s. 228). Francúzsky panovník žiadal, aby anglické lode na mori, na počesť Francúzska,  prvé spúšťali vlajku. S veľkým úsilím sa mocnosti dopracovali ku kompromisu, že budú obidve vlajky spustené súčasne, ale Angličania radšej napli plachty a odplávali francúzskej lodi z dohľadu. Presne to isté robili aj v prípade kaperských (záškodníckych) lodí v Baltickom mori, čo viedlo aj k prerušeniu diplomatických stykov v predvečer Sedemročnej vojny s Ruskom. Zároveň sa prejavovala snaha nepokaziť dobré vzťahy. Brat Ľudovíta XIV., Filip Orleánsky sa ešte pred „carousselom“ oženil so sestrou Karola II., madame Henriette a ten pod vplyvom príbuzenských vzťahov predal Francúzom Dunkerque za 5 miliónov livier, ktorý bol za Cromwella postúpený Angličanom.

 

V roku 1662 sa Ľudovítovi XIV. podarilo zmeniť vo svoj prospech severovýchodnú hranicu krajiny, ktorú Francúzi pokladali stále za ohrozenú. Išlo o územie Lotrinska, ktoré podľa zmluvy s vojvodom Karolom IV. Lotrinským malo po jeho smrti pripadnúť Francúzsku. Lotrinskému vojvodovi podpísanie tejto zmluvy vynieslo ročnú penziu až do jeho smrti vo výške 700 000 livier a lotrinskej šľachte výsadu patriť medzi francúzsku šľachtu. V prípade vymretia dynastie Bourboun, mohol na francúzsky trón nastúpiť princ z lotrinskej dynastie.

 

Nakoniec riešil Ľudovít XIV. zložitý vzťah  k viedenským Habsburgovcom. Pretože boli nositeľmi cisárskej koruny, nebolo možné im formálne upierať prednostné právo a postavenie v kontexte európskych mocností. Francúzsky kráľ sa neodvážil priamo napadnúť toto postavenie a kočiar francúzskeho vyslanca sa nikdy nedral pred kočiar cisárskeho vyslanca. Aj napriek tomu bol Ľudovít XIV. presvedčený, že je rovnocenný partner cisára a pápeža. S dosť veľkou dávkou zatrpknutosti sa vyjadroval o dejinách cisárstva od čias Rímskej ríše, pretože „Nemci z práva na cisársku korunu vylúčili kniežatá zo západnej časti“. (myslíme tým francúzskych kráľov). Myslel samozrejme nielen na Františka I., ktorý presne v tomto duchu viedol zahraničnú politiku, ale v boji o hegemóniu v západnej Európe a v Taliansku prehral v prospech nemeckého cisára Karola V., ale samozrejme aj seba, zvlášť keď sa v roku 1658 rysoval istý závan šance cisársku korunu získať. Samozrejme, že sa zároveň snažil o oslabenie cisárstva – predovšetkým pod zámienkou, že dedičné dynastické právo ustúpilo voľbe kurfirstov. Nakoniec mali nemeckí cisári, ktorí museli ríšskym kniežatám odstúpiť územia a práva, takú malú moc, že nemali právo nárokovať si na nejaké uprednostňovanie na úkor susedných mocností. Tak boli rivali, ktorí si mohli nárokovať na rovnakú úroveň ako malo Francúzsko, zosadené na nižší stupienok.

 

Vzťahy Francúzska k Vatikánu neboli práve najlepšie, aj napriek tomu, že sa Ľudovít XIV. snažil zrušením Nantského ediktu, vyslať k pápežovi pozitívny signál o svojej ochote podieľať sa na protireformačnom ťažení. Zhoršenie vzťahov spôsobil incident, ktorý sa odohral priamo pred dverami pápežského paláca. V januári 1687 zomrel francúzsky vyslanec pri Svätej stolici, vojvoda d´Estrées a Inocent XI. si želal aby bola konečne zrušená „slobodná štvrť“, ktorá obklopovala palác Farnese a ktorá zaisťovala tejto časti mesta exteritorialitu, takže sa vymykala z rámca rímskej jurisdikcie. Ostatné národy sa už tohto privilégia vzdali. Ale Ľudovít XIV., ktorý až prehnane dbal na dodržiavaní svojich práv, odmietol požiadavku s upozornením „že ho Boh povolal, aby šiel príkladom ostatným, a nie aby si ho od nich bral“.   Vatikánu a jeho politike bol nútený ustúpiť v spore, okolo jansenizmu za pontifikátu nového pápeža Klementa IX.

 

Protokol využil Ľudovít XIV. aj k osobnej prosperite. Maska majestátu a dvorský protokol mu boli útočiskom a úkrytom, kde mohol schovať akýkoľvek svoj nedostatok. Rozvinul tak obidve k dokonalosti a  si osvojil aj umenie pretvárky, ktorej ho naučila jeho matka, Anna Rakúska počas Frondy.  Mal veľké potešenie z toho, že sa ukazoval v úlohe sfingy, nevyspytateľnej a s mnohými tvárami.

 

Ľudovít XIV. sa snažil nielen zapôsobiť svojou autoritu natoľko, aby ho prítomní priamo uctievali, ale chcel byť tiež v každom okamihu pánom času. Denný program mal presný poriadok, dni a hodiny práce s ministrami boli presne stanovené a oddelené od chvíľ venovaných prechádzkam a lovu. A rovnako bola prísnym pravidlám podriadená aj súkromná sféra, ktorá začínala pri východe slnka „malým“ a „veľkým“ lever, čo je vlastne obrad dlhého a pomalého vstávania od prvej modlitby, cez stolicu, až po začiatok obliekania a stolovania pred očami celého dvora. Dvorský protokol, ktorý zaviedol s cieľom zjemniť mravy dvora už Henrich III. a ktorý si Anna Rakúska priniesla do Francúzska ako veno v podobe španielskej pýchy, ktorá už vtedy nemala na svete obdoby, zavádzal prísny poriadok, ktorý vylučoval akúkoľvek nepripravenosť. Vznikal ideál „poctivého muža“ honnete homme a Ľudovít XIV. sa snažil byť najzdvorilejší zo všetkých dvoranov, aj keď stál nad nimi a mohol si dovoliť nezdvorilosť. Vytváral tak nielen žiarivý príklad dvorskej kultúry, ale zároveň nútil každého dvorana, aby tento protokol rešpektoval. Jeho ľahkomyseľné porušenie, alebo dokonca emocionálny výbuch sa preto rovnali urážke jeho majestátu. Panovník si vybudoval pevnosť z formálnosti, do ktorej sa počas svojho dlhého života čoraz hlbšie uzatváral. Jeho sebaovládanie bolo jeho osobnou ochranou a politickým programom, ktoré dokázal perfektne prepojiť.

 

Protokol a diplomacia

Obradnosť a formálnosť burgundského protokolu a španielskej etikety, spôsobili, že panovníci sa prestali medzi sebou stýkať, pretože jedna zo zásad obsahovala klauzulu, že nemohli prekročiť hranice krajiny, v ktorej vládli. Úlohou nadväzovania kontaktov a plnením misií, začali byť poverovaní významní šľachtici, ktorí mali úplnú dôveru panovníka. Preukázaný vznešený pôvod im dovoľoval, aby mohli byť prijímaní na panovníckych dvoroch, kde toto prijatie podliehalo veľmi prísnym pravidlám. Týmto spôsobom sa v procese historického vývoja protokol prestal stávať len doménou panovníckej moci, ale stal sa aj súčasťou diplomacie, čo platí až dodnes.

 

Diplomati to v minulosti mali veľmi ťažké, aj keď boli príslušníci najvyššej šľachty, predsa len dosť podliehali svojvôli panovníkov a veľakrát boli po neúspešnej misii väznení, niekedy aj popravení a na ruskom cárskom dvore dostali aj bitku. Napríklad ruského veľvyslanca Ignatieva, počas jeho misie v Turecku, divan permanentne zatváral do väzenia, podľa toho ako sa vyvíjali vzťahy medzi tureckým sultánom a ruským cárom. Bol viac zavretý ako slobodný a pravidelne aj bitý. V histórii je známe, že okrem oficiálnej diplomacie, existovala aj tajná a dokonca aj supertajná diplomacia. Vtedy sa mohli pravidlá protokolu porušovať a na dôležité diplomatické misie vykonávali napríklad aj maliari, ako to bolo v prípade Petra Pavla Rubensa. Nizozemskí miestodržitelia, príslušníci Habsburskej dynastie, využívali tohto veľmi schopného a nadaného človeka na diplomatické misie. Pod rúškom maľovania portrétov panovníkov a štátnikov mal konverzáciou zistiť politické ciele a náhľady napríklad španielskeho panovníka Filipa III. smerom k Nizozemsku, čo ho stálo aj nádherný oltárny obraz Apostolado, ktorý mu musel darovať. Pri výzdobe Luxemburského paláca v Paríži, na pozvanie Márie Medičejskej, mal možnosť sa stretnúť aj s kardinálom Richelieu, ktorú túto hru prijal, ale zdala sa mu veľmi nebezpečná a tak Rubens maľby v Luxemburskom paláci nedokončil. O vzdelaného a schopného maliara a diplomata prejavil záujem aj anglický kráľ Karol I., prostredníctvom svojho emisára, grófa z Arundelu, ale Rubens poslal do Anglicka svojho žiaka Anthony van Dyka.

 

Prvé nitky diplomatických stykov medzi Francúzskom a Ruskom začala nadväzovať tajná diplomacia prostredníctvom obyčajných a vôbec nie vznešených vychovávateľov. Za Rusko to bol Bechtejev, ktorý pôsobil ako domáci učiteľ v rodine vicekancelára Voroncova a za Francúzsko Škót Douglas McKenzie z rodu Hamiltonovcov, ktorí museli ujsť pri perzekúcii katolíkov. Douglas pôsobil ako domáci učiteľ v rodine princa de Contiho, nevlastného brata francúzskeho kráľa Ľudovíta XV, ktorý viedol jeho tajnú diplomacii. Misii pomáhal aj rytier d´Eon, ktorý sa v diplomacii preslávil aj tým, že vystupoval aj v ženských šatách. Mal veľký podiel na uzavretí Newfoulandského mieru, ktorým bola ukončená „treščia vojna“ medzi Anglickom a Francúzskom.

 

V diplomacii je naozaj možné všetko, ako to bolo aj v prípade ukončenia niekoľkostoročného zápasu medzi Francúzmi a Rakúšanmi. Ich mocensko-politický zápas ukončila zmluva, ktorú pripravoval veľmi schopný diplomat Márie Terézie, kancelár Václav Kaunitz, za pomoci madame Pompadour, metrese en titre Ľudovíta XV. Práve vďaka nej bola uzavretá aliancia medzi Rakúskom, Francúzskom a Ruskom proti Prusku, ktorá vyústila do Sedemročnej vojny.

 

Že výnimka potvrdzuje pravidlo sa ukázalo aj pri vyhlásení vojny Poľsku, kde sa Hitler tak nápadne vyhýbal slovu vojna, že prostoduchý švajčiarsky vyslanec Frolicher, neskôr tvrdil, že žiadna vojna nevypukla. Opatrnosť bola veľmi nutná, lebo Hitler nemal záujem a nechcel, aby Veľká Británia vstúpila do vojny na strane Poľska. Hneď po vyhlásení vojny začali medzi Nemeckom a Anglickom tajné rokovania, ktorými bol poverený švédsky podnikateľ Dahlerus. Je zarážajúce a prekvapujúce, že tak dôležitou misiou, pre celú Európu a aj svet bol poverený človek, ktorý mal síce rozsiahle spoločenské a obchodné styky, ale nebol diplomat. Mal ambície ísť do vysokej politiky, čo sa prejavilo už pri stretnutí s Goringom  22. júla 1939, kde spolu riešili otázku nemeckej snahy získať Gdansk a koridor, čím by vlastne Poliaci stratili prístup k Baltickému  moru a to by Veľká Británia nemohla dopustiť. Dahlerus mal z najvyšších kruhov v Anglicku informácie, že veľká Británia v prípade vojny s Poľskom podporí svojho spojenca. Hitler, ale túto alternatívu nemienil akceptovať a naďalej sa snažil o rokovania s Anglickom. Veril, že Západ ostane mimo konflikt. Rokovania sa viedli poza chrbát ministra zahraničných vecí von Ribbentropa. 24. augusta 1939 odišiel Dahlerus do Londýna, kde ho prijal minister zahraničných vecí Halifax. Švédsky emisár tlmočil Hitlerovo posolstvo, že Nemecko nestratilo záujem o dohovore s Anglickom. Halifax naznačil, že by sa tomu mala venovať oficiálna diplomacia a nie sprostredkovateľ typu švédskeho prirmyselníka, čím naznačil, že nie je presvedčený o dobrých úmysloch Nemecka a považuje to len za „chytráčenie“. Hitler reagoval hysterickým záchvatom, v ktorom vykrikoval, že medzinárodná situácia je vážna a môže ju zachrániť len nemecko-anglická konferencia. Na základe tohto odkazu napísal Halifax oficiálny list, v ktorom oznámil, že Anglicko si želá mierové riešenie, ale potrebuje na to čas. Nemecko bolo ochotné pristúpiť na mierové rokovania, ale pod podmienkou, že dostane Gdansk a koridor. Túto korešpondenciu prenášal Dahlerus letecky. Už 27. augusta 1939 bol znovu v Londýne. Bol nadšený a hrdý na seba, že „robí dejiny“. Vstúpil do medzinárodnej politiky a myslel si, že ju zvláda tak úspešne ako podnikanie. Ale zostal v nej amatérom. Nepochopil, že jeho misia neslúžila na záchranu mieru, ale viedla len k izolácii  Poľska. Pochopil to až po skončení vojny, keď vystupoval na Norimberskom procese ako svedok. (Kvaček, 1988)

 

Záver

Súčasná medzinárodná a politická situácia je veľmi vážna a orientácia v nej aj značne problematická. Historická podstata a definovanie pojmu protokol, by mohla túto orientáciu skvalitniť. Je nutné si uvedomiť fakt, že práve obradnosť burgundského protokolu a jeho pravidlo, že panovník nesmie opustiť štát, v ktorom vládne, dalo podnet k vzniku profesie a povolaniu diplomata. Samozrejme, že to bol dlhodobý proces, na ktorý vplývali hlavne Francúzi, nielen v mocenskej politike, ale aj na parkete prezentácie a reprezentácie. Ako prvý pochopil jej význam francúzsky panovník Ľudovít XIV., ktorý do protokolu zaviedol oficialitu a rovinu prezentácie tak úspešne, že francúzsky štýl a prejav ovplyvňoval kultúru a diplomaciu celé nasledujúce 18. storočie až po napoleónske vojny, po ktorých Francúzi dočasne stratili sympatie a svoje postavenie prvej veľmoci v prospech Anglicka.

 

Práve niekde v priebehu procesu formovania diplomacie môžeme zaznamenať aj postupnú diferenciáciu pojmov protokol a etiketa, ktorá sa úplne odčlenila po skončení Prvej svetovej vojny, pádom európskych monarchií ako cárskeho Ruska, Rakúsko-Uhorska a Nemeckej ríše. Na formovanie diplomacie a protokolu mal vplyv aj vznik novej štátnej formy a to Sovietskeho Ruska, lebo na parketu diplomacie vstupuje  aj prvá žena  Alexandra Kollontajová, ktorú V.I.Lenin poveril v roku 1923 diplomatickou misiou v Nórsku. Problém spočíval v tom, že A. Kollontajová bola rozvedená a tým pádom neprijateľná podľa protokolu na panovníckych dvoroch, ale kvôli snahe nadviazať diplomatické styky s  novovytvoreným ZSSR (1922). V roku 1930 sa A. Kollontajová stala prvou veľvyslankyňou na svete, keď ju J. V. Stalino menoval do tejto funkcie vo Švédsku.

 

Proces vývoja protokolu bol dotiahnutý do konca práve Viedenským dohovorom v roku 1961 a myslím si, že jeho päťdesiatročná aplikácia v praxi zohrala v dejinách protokolu významnú úlohu aj keď po zmenách, ktoré priniesol rok 1989 a vzniku Európskej únie, by boli podľa môjho názoru boli vhodné radikálne zmeny.

 

Napísané pre MZVaEZ SR.

 

Literarúra:

LKvaček, R.: Diplomati a tí druhí. Praha: Panoráma, 1988.
Besala, J.: Utajené dejiny Európy. Frýdek-Místek: Alpress s.r.o, 2009.
Black, J.: Dejiny Európy. Praha: Vyšehrad, 2003.
Haffner, S.: Od Bismarcka k Hitlerovi. Praha: Votobia, 1995.
Ferro, M.: Dejiny Francúzska. Praha: NLN, 2009.
Maurois, A.: Dejiny Francúzska. Praha: Lidové noviny, 1994.


Vysoká škola mezinárodních a veřejných vztahů Praha, Bárdošova 33, 831 01 Bratislava      tel.: +421 917 234 560, 02 / 54 79 20 73       e-mail: info@vip-vs.sk