logo VŠ vysoká škola vzdelávanie Vysoká škola medzinárodných a verejných vzťahov Praha
VŠ štúdium študenti vysoké školy

 

Vzdelávací a konzultačný inštitút v Bratislave


Akreditované denné aj externé bakalárske a magisterské štúdium na českej VŠ
poskytujeme aj na Slovensku...

Holubová, M.: Formovanie a charakter vzťahov ČSR k arabským štátom v rokoch 1945-1963

Formovanie a charakter vzťahov ČSR k arabským štátom v rokoch 1945-1963

 

Mária Holubová

 

PhDr. Mária Holubová, PhD.Charakter medzinárodných vzťahov po druhej svetovej vojne, bol určovaný predovšetkým základným rozporom dvoch proti sebe stojacich sústav v svetovom meradle. Rozhodujúcu úlohu v medzinárodných vzťahoch si udržali iba dve veľmoci a to USA a ZSSR. Medzinárodný význam ostatných veľmocí značne poklesol. Pomer síl vo svete bol podmienený nielen hospodárskou, politickou a vojenskou mocou obidvoch sústav, ale aj národno-oslobodzovacím hnutím a vznikom nových národných štátov v Ázii a v Afrike. Práve hnutie v koloniálnych a závislých krajinách, hlavne v Ázii, viedlo USA k formulácii „štvrtého bodu Trumanovho programu1 zo 7. januára 1949 o rozsiahlej pomoci hospodársky zaostalým krajinám a k vypracovaniu hlavných zásad politiky neokolonializmu. V tomto duchu bol systém amerických vojenských blokov doplnený na Ďalekom východe paktom o juhovýchodnej Ázii SEATO, ktorý vznikol v roku 1954  a na Strednom východe Bagdadským paktom2, ktorý vznikol v roku 1955 za účasti Turecka, Iraku, Iránu, Pakistanu a Veľkej Británie.

 

Politická mapa Ázie  a Afriky sa po druhej svetovej vojne od základu zmenila. V období prvej povojnovej panafrickej konferencie v Londýne  v roku 1945 boli iba tri samostatné krajiny Egypt, Etiópia a Libéria, ale už v roku 1963 na panafrickej konferencii v Addis Abebe bolo 31 krajín. Štáty v severnej Afrike, ktoré boli oddelené od čiernej Afriky historicky aj geograficky, utvorili formáciu Arabská liga, ktorá sa nepresadila pre rozdiely v hospodárskom a politickom stupni vývoja arabských krajín a samozrejme aj kvôli rozpornej mocenskej politike a osobných záujmov arabských vodcov. Práve po druhej svetovej vojne došlo k zmenám  a znovu sa začali snahy  Egypta, Maroka  a Alžíru o zblíženie  a spoluprácu s Čiernou Afrikou. Začali sa prejavovať aj pokusy o vytvorenie širších štátnych útvarov ako napríklad Africký zväz Ghany, Guinei a Mali a úsilie o arabský Maghrib.

 

Kríza koloniálnej sústavy sa prejavila najostrejšie práve v Ázii. Tento fakt urýchlila aj japonská agresia počas druhej svetovej vojny. Vznikli zvrchované a medzinárodne uznávané štáty ako Sýria a Libanon v roku 1941, Zajordánsko  v roku 1946 a  Liga arabských štátov, ktorá bola pôvodne založená v súlade s britskou politikou na Blízkom a Strednom východe 22. marca 1945. Neskôr sa  stala nástrojom boja arabských krajín proti Izraelu. Na ich strane vystupovali oficiálne , ale aj neoficiálne štáty východného bloku ZSSR, ČSSR, MĽR a PĽR. Vlády arabských krajín patrili aj medzi iniciátorov a účastníkov medzinárodných konferencií v Bandungu v roku 19553 a v Belehrade v roku 19614.

 

 

ČSR – ako súčasť východného bloku a jeho orientácia na arabské krajiny

 

Blízky Východ sa stal už v medzivojnovom období dôležitým obchodným partnerom  pre ČSR a súčasne aj v rovine diplomatických a konzulárnych vzťahoch.

 

Efektívne veľvyslanectvo:
 Egypt - v roku 1923
 Irán - v rokoch 1930-1939
 Irak - v roku 1933

Generálny konzulát:
 Egypt - 1920-1924, 1934-1938
 Alžír - 1925-1939
 Tunis - 1925-1928
 Maroko - 1927-1936
 Libanon - 1926

Honorárny konzulát:
 Irak - 1930-1939
 Sýria - 1926-1951
 Tunis - 1928-1939

 

Počas druhej svetovej vojny sa udržali kontakty len s Egyptom a Sýriou. K obnoveniu stykov dochádza až po orientácii arabských režimov na Moskvu zhruba v rokoch 1948-1963. Po roku 1948 sa ČSR začala aktívne kontaktovať a orientovať svoju zahraničnú politiku na Egypt za Násira, baasistickú Sýriu a Irák a na Alžír za Ben Bellyho. Postupne začalo nadväzovať znovu kontakty s Iránom a Marokom.

 

Historický vývoj hospodárskych, politických a vojenských vzťahov ČSR a arabských krajín  bol periodizovaný v nasledujúcich blokoch:

1. 1945-1950
Československá diplomacia po druhej svetovej vojne obnovovala, alebo sa snažila zachovať svoje postavenie v krajinách Blízkeho východu.

2. 1951-1955
Prechodné obdobie, ktoré bolo ovplyvnené obratom sovietskej politiky smerom k Izraelu. Fakticky sa stav diplomatického zastúpenia rovná nule a vláda ČSR nemala záujem o prenikanie na trh so zbraňami a ani o ich vývoz.

3. 1956-1963
Obdobie, ktoré sa stalo významné vďaka československo-egyptskej zmluve o dodávkach zbraní. Popri vývoze zbraní poskytuje ČSR aj  výcvik a školenie zahraničných dôstojníkov priamo na školách v ČSR, alebo vysielaním čs. expertov a vojenských inštruktorov do Egypta. Presne tento model sa neskôr zopakuje aj v Sýrii, Alžíri a v Iraku. Chcela by som podotknúť, že záujem arabských študentov, napríklad s Kuvajtu, bol o štúdium medicíny na Karlovej univerzite v Prahe a účasť čs. absolventov vysokých škôl, ktorí v rámci prezenčnej vojenskej služby boli vysielaní do Líbye ako tlmočníci v líbyjskej armáde.

 

Z toho dôvodu sa budem podrobnejšie  zaoberať  špecifickým vzťahom čs. vlády k situácii v Alžíri, vojenskými a kultúrnymi vzťahmi  ČSR a Egypta a formovaním vzťahov ČSR a Sýrie v rokoch 1948-1963.

 

Československý postoj k Alžíru v kľúčových rokoch 1954-1962 môžeme charakterizovať nasledovne: 1. držalo si odstup od fronty národného oslobodenia FNO v politickej a diplomatickej rovine a 2. malo intenzívny vzťah s KSA a od roku 1957 aj dodávky materiálnej pomoci  v civilnej a vojenskej oblasti.

 

Jedinú oficiálnu podporu poskytlo ČSR Alžírsku v roku 1957, keď vláda dala súhlas na uskutočnenie porady maghribských komunistických strán na území ČSR.

 

V roku 1963 začali politické a hospodárske vzťahy medzi ČSR a Nezávislým Alžírskom stagnovať. Jediným podpísaným medzištátnym dokumentom sa stala na konci roka zmluva o vedeckej a technickej spolupráci, ale aj v tomto prípade vyčítalo Alžírsko Československu jej komerčný charakter a kritizovalo výšky úhrad za jednotlivých expertov. Rozvoj vzájomných stykov symbolizovala aj akreditácia prvého alžírskeho veľvyslanca v Prahe Mohameda Kellou. Politické zblíženie sa však len vo veľmi malej miere premietalo do hospodárskej oblasti. Československý vývoz do Alžírska dosiahol v roku 1964 hodnotu 21 miliónov Kčs a dovoz z Alžírska  11.8 miliónov Kčs. Obrat vzájomného obchodu bol nižší, ako obrat obchodu s Tuniskom. O niečo priaznivejšia bola vedecko-technická spolupráca. K vymedzenému obdobiu pôsobilo v Alžírsku 51 československých expertov, v Československu sa školilo 88 alžírskych praktikantov a 14 poslucháčov študovalo odbor letecké inžinierstvo na vojenskej vysokej škole.

 

Vo vzťahoch ČSR k Maroku hrala významnú úlohu tradícia z predvojnového obdobia, kedy sa stalo pre ČSR významným vývozným cieľom pre strojárenské výrobky, spotrebný tovar a cukor. Dovážali sme fosfátové rudy(železnú, mangánovú, olovenú) a citrusy. Kontinuita vzťahov pred a po druhej svetovej vojne ČSR a Maroka mala aj personálnu podobu. Prvú československú obchodnú delegáciu do nezávislého Maroka viedol v roku 1956 cestovateľ a afrikanista Ján Kořínek, ktorý sprostredkoval vzájomné obchodné vzťahy v Casablanke už v rokoch 1930-1938.

 

Československo uznalo marockú nezávislosť spoločne s tuniskou nezávislosťou vládnym uznesením z 20. júna 1956. Logike hospodárskeho prenikania zodpovedalo aj veľmi silné zastúpenie československých podnikov zahraničného obchodu na veľtrhu v Casablanke v roku 1957. Československo sa snažilo využiť priaznivú konjunktúru k posilneniu svojich hospodárskych pozícií.

 

Zo sovietskeho hľadiska nemala „pokroková“ marocká politika5 dlhé trvanie. Keď na jeseň v roku 1963 došlo k pohraničnému konfliktu medzi Marokom a Alžírom, postavila sa Moskva bez výhrad na alžírsku stranu. ČSR sa samozrejme muselo vo verbálnej rovine stotožniť s pohľadom ZSSR. V praktickej rovine však bola jeho reakcia plná rozličných nuáns ,išlo hlavne o zohľadňovanie hospodárskych záujmov. ČSR síce na začiatku krízy odmietlo predať Maroku zbrane, a dokonca upozornilo na tento záujem aj alžírskeho prezidenta Ben Bellu, ale stále bolo v tomto vzťahu rezervované. Zatiaľ čo boli hospodárske vzťahy s Alžírskom skoro na bode mrazu, Maroko predstavovalo pre ČSR v tomto období, po Egypte, druhého najväčšieho obchodného partnera v arabskom svete. Od polovice 60-tych rokov narážali československo-marocké vzťahy na problém nevyrovnanej obchodnej bilancie v prospech Maroka.

 

Stanovisko Maroka, ktoré vznášalo na celé mauretánske územie nárok podporený historickými argumentmi, určovalo aj politiku sovietskeho bloku k Mauretánii v prvých rokoch jej existencie. ZSSR spočiatku podporoval marocký postoj bez výhrad. Mal k tomu tri dôvody: 1. snažil sa získať v Maroku, ktoré bolo strategicky najvýznamnejšia maghribská krajina, vplyv a silnejšie pozície, 2.dôležitý pre ZSSR bol aj fakt, že Mauretánia vznikla ako štát so silnými väzbami na Francúzsko, a 3. sovieti brali ohľad na Komunistickú stranu Maroka.

 

Postupné negatívne stanovisko sovietskeho bloku k Mauretánii spôsobila medzinárodná situácia. Diplomatické styky medzi ČSR a Mauretániou boli podpísané až v roku 1964.

 

Špecifické znaky vykazovali aj vzťahy ČSR k Ománu. Predstavitelia vlády Ománu niekoľkokrát kontaktovali ČSR s rôznymi prosbami, ale narážali na nezáujem a odmietanie. Na začiatku roku 1962 požiadala ománska exilová vláda o uznanie, ale naša vláda zaujala odmietavé stanovisko. O rok na to MZV ČSR odmietlo ománsku žiadosť o štúdium dvom a neskôr desiatim príslušníkom hnutia odporu na čs. vojenských školách, ktorú predniesol v mene ománskeho sultána Soliman El-Nabhani. Československá vláda zaujala odmietavé stanovisko aj pri ománskych snahách o kultúrne zblíženie.

 

Protikoloniálne hnutie v Tunisku vyvrcholilo podobne ako v Maroku v prvej polovici 50-tych rokov, teda v období pred sovietskym obratom k tretiemu svetu. Československo začalo s možnosťou nadviazania diplomatických stykov sondážou prostredníctvom svojich zastupiteľských úradov v Paríži a v Káhire. Prvá čs. delegácia na vyššej úrovni pricestovala do Tuniska na oslavy prvého výročia nezávislosti v marci 1957.

 

Československé prenikanie do Tuniska brzdili veľmi silné vojenské a hospodárske pozície Francúzska. Tunisko zostalo prozápadnou krajinou a kartu východného bloku využívalo len ako nástroj nátlaku na Západ.6 Obrat v otázke nadviazania diplomatických stykov nastal až v roku 1959. V polovici roka 1961 došlo k bizertskej kríze7.  Z hľadiska československo-tuniských vzťahov znamenala bizertská kríza skutočný prelom: vzájomné vzťahy v oblasti obchodu, kultúry a vedecko-technickej spolupráce sa vyvíjali od roku 1961 veľmi rýchlym tempom. Táto spolupráca je o to zaujímavejšia, že Tunisko nepatrilo pre východný blok ku krajinám „prvotného záujmu“ a ani nevzbudzovalo žiadne nádeje, že pôjde cestou nekapitalistického vývoja. Kvalitnú spoluprácu neovplyvnil ani fakt, že bola oficiálne zakázaná Komunistická strana Tuniska. V roku 1963 bolo jasné, že sa čs. expertom podarilo vyplniť vákuum po odchode francúzskych odborníkov, napríklad  v zdravotníctve, odbornom školstve a v geológii. Na rozdiel od iných krajín splácalo Tunisko svoje záväzky za expertov bez problémov. Dynamicky sa rozvíjali aj obchodné styky. V roku 1958 bol československý vývoz do Tuniska vo výške 4,7 mil. a dovoz vo výške 3,7 mil. Kčs v roku 1964 dosiahol hodnotu 20,6 mil.  a 15,5 mil. Kčs. V druhej polovici 60.-tych rokov začal objem vzájomného obchodu klesať. V československom vývoze dominoval vývoz spotrebného tovaru ako sklo a keramické výrobky a dovážali sa fosfáty, železná ruda a olivový olej.

 

 

ČSR a Zjednotená arabská republika

 

Výrazne aktívne sa prejavovala zahraničná politika ČSR smerom k Egyptu v troch historických kľúčových faktoroch. V prvom prípade išlo o skutočné rokovania o dodávke veľkého množstva československých zbraní Egyptu, ktoré začali až po izraelskom útoku na Gazu v roku 1955. Minister vojny Ragab predložil československej vládnej delegácii zoznam požiadaviek na tanky, lietadlá a delá a v tomto zmysle sa obrátil aj na sovietskeho vojenského pridelenca v Káhire. Ďalšie rokovania potom pokračovali  za účasti československých a sovietskych zástupcov. Prebiehali za podmienok úplného a mimoriadneho utajenia, ktoré rokovanie skrylo pred zahraničnými vládami a ktoré dnes znemožňuje dokonale historicky zrekonštruovať jeho priebeh. Dňa 12. septembra bola podpísaná československo-egyptská a a16.septembra československo-sovietska dohoda. Toto usporiadanie umožňovalo, aby Egypt „formálne vzaté“ nevstúpil v tejto veci do zmluvného vzťahu so ZSSR.

 

Objem celého kontraktu bol skutočne obrovský. Cena dodaných zbraní bola v hodnote 921 mil. Kčs. Rátalo sa aj s vyslaním československých vojenských odborníkov do Egypta a s výcvikom a školením egyptských vojakov v ČSR. Školenie a štúdium začalo na Vojenskej akadémii A. Zápotockého v Brne formou päťtýždňových kurzoch v používaní tankového delostreleckého a spojovacieho materiálu. Takisto súčinne prebiehal aj zvláštny kurz rádiolokácie, ktorý trval 25 týždňov. 

 

V druhom prípade išlo v rámci kultúrnej a vedeckej spolupráce o vznik Československého- egyptologického ústavu. Ešte na začiatku 50-tych rokoch to vyzeralo, že čs.egyptológia bez praktickej aplikácie a výskumu zanikne. Zlom priniesla cesta čs. kultúrnej delegácie do Egypta v roku 1956. Navrhovala najprv zriadiť Vedecký ústav na výskum egyptských dejín, ktorý by mal zvrátiť stagnáciu v československo-egyptských kultúrnych vzťahoch. V roku 1959 bolo slávnostne otvorené káhirské pracovisko nového ústavu. Možnosti pracovať na konkrétnych vykopávkach, (Abusír, Sakkara, Gíza)boli  viac umožnené poľským egyptológom pod vedením profesora Zenona Kosidowského, ktoré  boli veľmi úspešné.

 

V treťom prípade išlo o úspešné pôsobenie československých vojenských pedagógov v Egypte,  na čele ktorých stál profesor Alois Farlík. Egyptská vláda sa rozhodla rozšíriť svoje požiadavky v oblasti vojenského školstva. V roku 1958 schválila čs. vláda plán na vybudovanie Vojenskej technickej akadémie (Military Technical College) v Káhire s čisto politických dôvodov. O tri roky neskôr na žiadosť egyptského maršála Amira sa štúdium rozšírilo o nové špecializácie, vrátane raketovej techniky, ktoré zabezpečovala Vojenská akadémia v Brne.

 

Rok 1963 patril k vrcholu spolupráce medzi ČSSR a Egyptom  v rovine zahraničného obchodu a v československom podieli na pomoci egyptskému zdravotníckemu systému. Problémové otázky riešili pri svojej návšteve v Egypte čs. minister zahraničných vecí František Hamouz a čs. minister zdravotníctva Jozef Plojhar.

 

Kontakty ČSR a Sýrie začali už v medzivojnovom období, kedy mala Sýria status mandátneho územia Spoločnosti národov, ktoré spravovalo Francúzsko. ČSR vyvážala tovar a investičné celky, napríklad Škoda postavila v Homse cukrovar  a potravinový kombinát. V Aleppe fungoval V rokoch 1926-1951 honorárny konzulát. Po skončení druhej svetovej vojny existovala určitá aktivita v hospodárskej oblasti. V roku 1948 bol do Homsu dodaný ďalší  cukrovar a v roku 1952 bola uzavretá obchodná dohoda s platením na báze voľnej meny.

 

V roku 1954 bol v Sýrii zvrhnutý  vojenský režim prozápadného Adíba aš-Šišaklího. Vnútorná a zahraničná politika Sýrie sa posunula doľava. V zahraničnej politike začala sledovať egyptský kurz, ktorý smeroval k spolupráci so Sovietskym zväzom a jeho satelitmi. Československo sa vďaka obrovským zbrojným dodávkam stalo privilegovaným partnerom Sýrie v hospodárskej oblasti. Politické vzťahy mali určité výkyvy, ktoré záviseli od momentálnej orientácii sýrskych vlád.

 

Prvý kontrakt na dodávku zbraní bol schválený čs. vládou 20. júna 1955 a stal sa základom spolupráce ČSR a Sýrie v oblasti vojenskej techniky na 30 rokov.

 

Československo-sýrske vzťahy významne ovplyvnila aj známa zmluva o dodávke zbraní Egyptu, ktorá bola uzavretá v roku 1955. Podľa vzoru Egypta sa aj Sýria odhodlala k významným objednávkam zbraní z Československa. V rokoch 1956-1958 uzavrelo ČSR so Sýriou ďalších šesť zmlúv na dodávky špeciálneho materiálu v celkovej výške 410 606 421 Kčs. Dodávky vojenskej techniky otvorili ČSR dvere aj k civilnej obchodnej výmene. V roku 1957 dostalo ČSR objednávku na výstavbu ropnej rafinérie v Homsu v cene 110 mil Kčs. V tomto období išlo o najväčší investičný celok, ktorý po roku 1948 Československo získalo v „kapitalistickej“ krajine. Okrem rafinérie boli v Sýrii v rokoch 1955-1960 vybudované ešte dva cukrovary a továreň na topánky.

 

Vo februári v roku 1958 sa spojil Egypt so Sýriou a vznikla Zjednotená arabská republika. Československá diplomacia hodnotila tento politický akt, ako krok doprava. Sýrsky obrat doprava znamenal koniec tolerancie komunistickej strany. Jej prvý tajomník Chálid Bagdáš žil od roku 1958 v exile v Prahe. Po vzniku Zjednotenej arabskej republiky sa objavili problémy so sýrskymi pokrokovými študentmi v Československu. V dňoch 24. -31. marca  1959 požiadala vláda ZAR, aby sa 16 sýrskych študentov vrátilo do vlasti z dôvodu nastúpenia na základnú vojenskú prezenčnú službu. Z podobných prípadov v iných štátoch sovietskeho bloku čs. vláda vedela, že išlo iba o zámienku, a že študenti budú po príchode domov zatknutí. Vláda sa rozhodla študentom, ktorí o to požiadajú, predĺžiť pobyt alebo v krajnom prípade poskytnúť azyl. Prevrat a odtrhnutie Sýrie od ZAR v roku 1961 hodnotila československá diplomacia ako návrat k demokratickejšiemu zriadeniu. Aj napriek tomu kontakty medzi obidvoma krajinami prebiehali vyslovene vo vojenskej rovine. Začali sa rokovania o dodávke zbraní, vojenského materiálu a náhradných súčiastok pre vojenskú techniku, ktoré vyvrcholili v roku 1962 podpísaním protokolu o dodávkach náhradných dielov k vojenskému materiálu a dohody  o dodávkach vojenského materiálu v hodnote 44,3 mil. Kčs.

 

K ďalšiemu vojenskému prevratu došlo v Sýrii 8. marca 1963, na druhý deň po príchode čs. vojenskej delegácie, ktorú viedol náčelník generálneho štábu generál Otakar Rytíř. V novom sýrskom režime videla československá diplomacia miernejší ekvivalent baasistického režimu v Iráku, ale aj napriek tomu redukovala politické vzťahy9. Aj napriek tejto rezervovanosti všetky zbrojárske obchody a transakcie pokračovali. Dňa 1. novembra 1963 bola uzavretá nová dohoda o poskytnutí náhradných dielov a dodávke zbraní10  vo výške 120 mil. Kčs. Zároveň podpísali aj dodatok k investičnej dohode z 21. júla 1962 vo výške 34,3 mil. Kčs.

 

Kuvajt bol jedinou arabskou monarchiou v oblasti Perzského zálivu, s ktorou udržiavalo Československo relatívne rozvinuté vzťahy. Hlavná príčina  bola v kuvajtskej otvorenosti voči krajinám východného bloku. Na začiatku 60.-tych rokov boli vzájomné vzťahy limitované na predaj československého tovaru cez tretí štát, hlavne Libanon. Po vyhlásení plnej nezávislosti Kuvajtu v júni 1961 sa ČSSR sa rozhodlo podľa sovietskeho vzoru nereagovať, pretože na kuvajtské územie vzniesol požiadavky Irak. Nezávislosť Kuvajtu uznali ZSSR a ČSSR až v roku 1963. Vzápätí boli nadviazané diplomatické styky na úrovni veľvyslanectva.

 

Čo sa týka Libanonu, československý konzulát existoval v Bejrúte už od roku 1926. Vzhľadom k tradičnej úlohe Libanonu ako centra blízkovýchodného obchodu sa dá predpokladať, že medzi obidvoma štátmi existovali aj obchodné kontakty. Československý konzulát v Bejrúte fungoval aj počas vojny. V roku 1944 prebiehali rokovania o nadviazaní diplomatických stykoch, ktoré komplikovala libanonská požiadavka, aby ČSR uznalo suverenitu Libanonu. Diplomatické styky boli nadviazané 21. apríla 1946. Po komunistickom prevrate boli politické a obchodné styky zredukované  na minimum. V roku 1952 bola podpísaná rámcová obchodná dohoda, ktorá slúžila na aktivizáciu vzájomných vzťahov, hlavne obchodných, ktoré sa začali formovať až koncom 50.-tych rokov.

 

Dôležitú úlohu v tomto období hral v československom záujme o prenikanie do Libanonu fakt, že cez Libanon sa dal dovážať tovar do arabských krajín, ktoré boli pre obchodníkov z východného bloku ťažko prístupné.11 Rozvoju vzájomného obchodu veľmi pomohla aj návšteva libanonskej priemyselnej delegácie v Prahe v roku 1955, ktorú viedol minister hospodárstva a sociálnej starostlivosti Rašid Karame, ktorý sa stal neskôr libanonským premiérom. Počas jeho pobytu dohodli čs. podniky zahraničného obchodu niekoľko kontraktov a PZO Technoexport podpísal s Asociáciou priemyselníkov protokol, podľa ktorého mala byť v Libanone zriadená technická kancelária. Mala fungovať ako generálne zastúpenie Technoexportu pre Libanon, Irak, Saudskú Arábiu a Jordánsko.

 

Rozvíjajúce sa obchodné vzťahy upravila na začiatku roku 1957 uzavretá dlhodobá dohoda o výmene tovaru a platieb. Československý vývoz zahŕňal širokú škálu tradičného spotrebného tovaru porcelán, dlaždice, sklo, lovecké zbrane. My sme dovážali citrusy a fosfáty, ktoré boli pôvodom z Jordánska. V roku 1957 zriadil Libanon efektívne diplomatické zastúpenie v Prahe. V roku 1961 bola podpísaná letecká dohoda, ktorá zaručovala ČSA obchodné práva v Bejrúte.

 

V roku 1958 vznikol v Iraku republikánsky režim, v ktorom medzi sebou súperili o moc rôzne vojenské frakcie spolu s politickými predstaviteľmi Kurdov, stranou Baas a komunistami. V zahraničnej politike Irak opustil úzku orientáciu na Veľkú Britániu a USA a prihlásil sa k politike  „nezúčastnenosti“. Zároveň nadviazal vzťahy zo ZSSR a niektorými jeho satelitmi, predovšetkým s Československom.

 

Československo-iracké vzťahy v prvom období Kasimovej vlády vykazujú značnú dynamiku. Dňa 2. decembra 1958 bola podpísaná obchodná dohoda a protokol o vedecko-technickej spolupráci. Irak súhlasil s vyslaním štipendistov do ČSR a v školskom roku 1959/1960 nastúpilo 120 študentov, z toho 105 na iracké štipendium. Československo si svojou aktivitou upevnilo v Iraku svoju pozíciu. Už v roku 1959 otvoril Irak v Prahe svoje veľvyslanectvo, jediné vo východnom bloku okrem Moskvy. Iracké aerolínie začali v roku 1959  fungovať na pravidelnej linke Bagdad-Praha-Londýn, ČSA  začali do Bagdadu lietať v júni 1960. ČSR bol prvý štát, ktorý dostal povolenie otvárať v Iraku kultúrne stredisko.

 

Na vysokom stupni rozvoja boli aj obchodné kontakty a vedecko-technická spráca. V rokoch 1959/1960 boli do Iraku dodané strojárenské zariadenia pre obuvnícky priemysel v Kufe . Obchodnú výmenu pozitívne ovplyvňoval aj fakt, že Irak bol vďaka vysokým príjmom z ropy pomerne bohatou krajinou, takže platil za tovar a investičné celky v hotovosti.

 

Zmenu v sľubne sa rozvíjajúcich vzťahoch priniesol prevrat v roku1963, ktorý uskutočnila strana Baas za pomoci vojenskej frakcie okolo plukovníka Árifa. Politika radikálne antikomunistického baasistického režimu viedla k tomu, že sa československá vláda zamerala na styky a podporu tradičnej irackej opozície komunistom a Kurdom.

 

Rozpätie rokov 1948 – 1963 považujem za kľúčové a najintenzívnejšie v procese vývoja interakcie  československo-arabských vzťahov.

 

 

***

 

1. Trumenov program-doktrína, vyšla v roku 1947. Americký prezident H. Truman v nej prehlásil, že politikou  USA je pomáhať obrane proamerických vlád. V rámci tejto doktríny americká vláda uvoľnila 400 mil dolárov.

2. Bagdadský pakt – vznikol v roku 1955 ako obranný pakt, ktorého členmi bol Irak, Irán, Pakistan, Jordánsko, Libanon, Turecko a Veľká Británia

3. Bandungská konferencia -  V roku 1955 sa v indonézskom meste Bandung konala konferencia vedúcich predstaviteľov 29 štátov Afriky a Ázie, kde sa riešili otázky mieru a neutrality. Bola vytvorená deklarácia, ktorá obsahovala päť bodov mierového spolužitia. Účastníci konferencia sa netajili svojou orientáciou na ZSSR. Táto skutočnosť sa prejavila aj návštevou Nehrúa v ZSSR a N. Chruščova a N. Bulganina do Indie, Barmy a Afganistanu.

4. Belehradská konferencia sa konala v roku 1961. Aktérom bola Juhoslávia, ktorá začala aktívne, zvolaním tejto konferencie, zasahovať do medzinárodných vzťahov. Cieľom bolo stretnutie štátov, ktoré odmietali účasť vo vojensko-politických zoskupeniach. Patrili tam aj Zjednotené arabské republiky.

5. Ich skepticizmus sa dotýkal aféry okolo známej osoby Ben Barka, ktorý pracoval pre niekoľko kontrarozviedok , napr aj československú a KGB. Spolupráca s ním začala v roku 1960 a skončila v roku 1965, kedy sa podarilo Ben Barku uniesť v Paríži a živého ho už nikto nevidel. Do únosu a jeho vraždy boli zapletení vysokí vládni hodnostári a francúzska tajná služba. Ben Barkova násilná smrť sa stala jedným z najväčších francúzskych politických škandálov v druhej polovici 20. Storočia a našla odraz v literatúre aj v kinemaografii.

6. Taktiku nátlaku použili pri prieskume ohľadom dodávky zbraní, ktorí začali Tunisania v rokoch 1957- 1958. Prezident Burgíba verejne pohrozil, že váhavý prístup západnej politiky v otázke dovozu zbraní, spôsobí, že zbrane objedná v Československu a v Juhoslávii.

7. Tunisko sa neúspešne pokúsilo prinútiť Francúzsko, aby opustilo svoju námornú a leteckú základňu. Tunisko-francúzska kríza znamenala odklon tuniskej zahraničnej politiky od Západu. Prvým prejavom odklonu bola orientácia na zjednotenú arabskú republiku a účasť Tuniska na konferencii v Belehrade v roku 1961. V tom istom roku vysiela Tunisko zahraničnú misiu, ktorú viedol minister zahraničných vecí Sadok Mokaddem do ZSSR, Poľska a Československa.

8. Zbrojársky kontrakt odštartoval aj prvé politické kontakty, ktoré nezačali práve najšťastnejšie. Na vine bola nová vláda, ktorá vznikla po roku 1948 a nezvládla prípravu oficiálnej návštevy zo Sýrie. Išlo o delegáciu sýrskych poslancov na čele s Chalídom Bagdášom a tvorili ju hlavne sýrsky statkári a majetná vrstva sýrskej spoločnosti, ktorá bola zvedavá hlavne na vývoj nášho automobilového priemyslu a prvé tatraplány, ktoré už boli známe po celom svete. Miesto toho museli pozerať filmy s tematikou čs. spartakiády a animované spracovanie vojaka Švejka, ktorého hostia vôbec nepochopili. Na návšteve Karlových Varov ubytovali sýrskych poslancov po dvoch do izieb s manželskými posteľami a bez kúpeľne. Samozrejme, že sa odmietli ubytovať. Najväčšie „faux pas“ bola pri tejto príležitosti výzdoba vestibulu v hoteli Alcron, keď tam inštalovali izraelský štátny znak namiesto sýrskeho.

9. Čs vláda odmietla v máji v roku 1963 návštevu sýrskeho ministra kultúry a v septembri neprijala sýrsku vládnu delegáciu.

10. Okrem iného žiadala Sýria 20 vojenských lietadiel typu L-29

11. Išlo hlavne o Irak, Saudskú Arábiu a Jordánsko

 

 

PhDr. Mária Holubová, PhD. predniesla príspevok vo francúzskom jazyku na konferencií konanej 01.10.2013 v Banskej Bystrici.

 


Vysoká škola mezinárodních a veřejných vztahů Praha, Bárdošova 33, 831 01 Bratislava      tel.: +421 917 234 560, 02 / 54 79 20 73       e-mail: info@vip-vs.sk